James O’Donnell z MIT Technology Review strávil týždeň amerických stredných volieb v Ashburne vo Virgínii, v centre oblasti známej ako Data Center Alley. Pri každej hlavnej ceste tam stoja betónové budovy s názvami ako Skybox a CloudHQ. V jednom zariadení prevádzkovanom spoločnosťou Equinix videl dieselové generátory pripravené ako záloha, zatiaľ čo samotná budova odoberala elektrinu od miestneho dodávateľa Dominion Energy. Priemerné dátové centrum v tejto časti Virgínie má podľa neho kapacitu 54 megawattov, čo je viac než odber medzinárodného letiska v Denveri.

Stretol tam Elenu Schlossbergovú, známu odporkyňu dátových centier. Keď priemysel opisuje tento spor ako kultúrnu vojnu, povedala mu, „vždy si búcham hlavu o stenu“. Jej názor: „Vždy išlo o energiu.“

Dva dni po voľbách napísal Chris Lehane, riaditeľ spoločnosti OpenAI pre globálne záležitosti, že dátové centrá „sa stali zástupným symbolom verejného nepokoja z dostupnosti, moci korporácií a z toho, že ľudia strácajú kontrolu nad svojou budúcnosťou“. O’Donnellov text kladie obe čítania vedľa seba. Nový preprint z Oregonskej štátnej univerzity a National Laboratory of the Rockies dáva elektrickej strane tohto sporu číslo.

Čo štúdia modelovala

Lingdong Zhou, Wenjia Xia, Jiyu Wang, Fei Ding a Xiangqi Zhu vzali 371 ohlásených projektov dátových centier v Texase, ktoré by do roku 2030 spolu odoberali 38,9 gigawattu, a opýtali sa, čo by ich zásobovanie urobilo s cenou za kilowatthodinu pre domácnosť. Ide o preprint, ktorý neprešiel recenzným konaním. Je to model a autori otvorene uvádzajú, že jeho výsledky sú „modelované dopady za stanovených predpokladov, nie predpovede skutočných účtov domácností za elektrinu“.

Projekty sa zhlukujú v 51 bodoch modelu texaskej siete. Existujúci dopyt kolíše cez leto medzi 35 a 85 gigawattmi, no dátové centrá pridávajú v každej hodine 33 až 38 gigawattov. Model vyberá, ktoré elektrárne, batérie a vedenia postaviť s najnižšími nákladmi, počíta veľkoobchodné ceny v každom bode siete, určuje posilnenie, ktoré sieť potrebuje na bezpečnú prevádzku, a sleduje náklady cez regulované poplatky a maloobchodného dodávateľa až k domácemu odberateľovi. Pokrýva obdobie od mája do októbra, teda mesiace, ktoré v Texase určujú špičku dopytu, a testuje päť historických rokov podľa počasia.

Odkiaľ peniaze prichádzajú

V reprezentatívnom prípade, teda pre počasie roku 2023, platí domácnosť počas špičkovej sezóny o 1,64 centa viac za kilowatthodinu. Z toho 1,124 centa, 68 %, prichádza cez vyššie veľkoobchodné ceny. Zvyšných 0,520 centa, 32 %, prichádza cez regulované poplatky za prenos. Autori v tom vidia dôkaz proti rozšírenej predstave. Aj keď dátové centrá pomáhajú platiť nové vedenia, ich dopyt zvyšuje veľkoobchodnú cenu, ktorú platí každý odberateľ, a tento účinok je väčší než poplatok za vedenia.

Výsledok závisí od toho, ako sa sieť rozrastá. Ak sa nové plynové elektrárne smú stavať len na existujúcich miestach, samotná výroba a uskladnenie dokážu pokryť viac než 99,95 % dopytu, no elektrina sa nie vždy dostane do uzlov za preťaženými koridormi. Ceny v jednom či viacerých z nich prekročia trhový strop 5 000 dolárov za megawatthodinu v 136 až 407 trojhodinových intervaloch za sezónu. Ak sa popri výrobe smie rozširovať aj prenosová sieť, priemerné ročné investície klesnú zo 16,7 miliardy dolárov na 4,54 miliardy dolárov a takých intervalov zostane jeden až tri. Ak sa nové plynové elektrárne smú postaviť priamo pri dátových centrách, nárast pre domácnosť klesne z 1,64 na 0,92 centa.

Samostatne záleží aj na polohe. Pridanie 5 gigawattov bez novej infraštruktúry nechá za sezónu nepokrytých 25 až 140 gigawatthodín dopytu v Houstone, Austine, Tolari a na juhu oblasti Dallas–Fort Worth, no 5,6 terawatthodiny v Abilene a 18,7 v Childresse. Rovnaký odber sa podľa autorov môže líšiť v nepokrytej energii takmer o tri rády podľa toho, kde sa pripojí.

Voľba, ako sa náklady delia

Tretia páka vôbec nie je technická. Texas rozkladá účet za prenos medzi odberateľov v pomere k ich odberu v systémových špičkách. V modeli platia dátové centrá asi 0,82 miliardy dolárov z ročných 2,719 miliardy dolárov, ktoré musia prenosové poplatky vybrať. Keby sa z tohto základu vyňali, regulovaný poplatok pre domácnosť by vzrástol z 0,520 na 0,747 centa za kilowatthodinu a celkový nárast pre domácnosť z 1,64 na 1,87. Na sieti by sa nezmenilo nič, zmenilo by sa len to, komu sa účtuje. Autori uvádzajú, že texaský zákon z roku 2025, Senate Bill 6, vyžaduje preskúmanie tejto metódy rozdeľovania.

Ich vlastný zoznam obmedzení je dlhý. Scenár predpokladá, že sa ohlásené projekty postavia. Ignoruje zimu. Veľkoobchodné ceny stoja na predpokladoch trhového modelu o predvídaní a o cenách pri nedostatku, prenosová sieť je syntetická a krok posilnenia necháva niektoré porušenia nevyriešené. Pružný odber dátových centier, ktorý by mohol odstrániť zvyšných pár hodín nedostatku, sa nemodeluje. Variant s vyššími cenami, ktorý zohľadňuje texaský mechanizmus ocenenia rezerv, dáva veľkoobchodnú zložku 0,81 centa v roku 2023 a 2,34 až 2,89 centa v rokoch 2019 až 2022. Účinok navyše oneskorujú maloobchodné zmluvy s pevnou cenou, pretože dodávatelia znášajú vyššie náklady, kým ceny nemôžu upraviť. V simulácii sa pravdepodobnosť, že dodávateľovi dôjde hotovosť, zvýši z 0,04 na 0,26 % pri koordinovanom rozširovaní a na 1,24 %, keď sa pridáva len výroba a uskladnenie.

Virgínia sa rozhodla, ďalší sa rozhodujú

Virgínia už urobila voľbu rozdeľovania, ktorú článok izoluje. Podľa O’Donnella viedli tamojšie protesty k tomu, že štát prijal pravidlá, podľa ktorých dátové centrá platia celé náklady nových prenosových vedení, takže sa nerozdelia medzi všetkých ostatných. Vývojári mu povedali, že očakávajú ďalšie pravidlá, ktoré by ich v špičkách odpojili od sieťovej elektriny, teda druh pružnosti, ktorý texaskí autori nemodelovali, no označujú ho za sľubný cieľ.

Inde má súboj inú podobu. Semafor 4. novembra informoval, že voliči vo viac než 30 lokalitách v deviatich štátoch podporili v miestnych hlasovaniach moratóriá, zákazy a ďalšie obmedzenia dátových centier a že banky a správcovia aktív, ktorí financujú výstavbu, začali miestny odpor brať ako úverové riziko. O’Donnell dodáva, že väčšina plánovaných AI kampusov sa na pripojenie k sieti vôbec nestavia. Tam, kde sa žiada rozsah aspoň 300 megawattov a v ideálnom prípade okolo 6 000, firmy zakladajú zariadenia vo vidieckych oblastiach a elektrinu vyrábajú na mieste plynovými turbínami. Cituje správu, že Anthropic súhlasil, že za plynové turbíny zaplatí 3,4 miliardy dolárov. Jeho argument je, že elektrárne takého rozsahu ovplyvňujú susedov a že komunity mali tradične slovo pri tom, kde také elektrárne vzniknú.

Texaská štúdia nevie povedať, ktoré z dvoch čítaní odporu je správne. Hovorí niečo užšie. Podiel domácnosti na nákladoch nového odberu nie je daný samotným odberom. Mení sa takmer o cent za kilowatthodinu podľa umiestnenia výroby a o štvrť centa podľa pravidla fakturácie a obe sú rozhodnutia, ktoré regulátori a zákonodarcovia majú stále otvorené.

V Ashburne je pravidlo už napísané. V Texase preskúmanie, ktoré nariadil Senate Bill 6, zatiaľ nevydalo výsledok.

Použité zdroje

  • Capelouto, J. D. (2026). US voters roundly reject data centers in ballot measures. Semafor. semafor.com
  • O’Donnell, J. (2026). The backlash about data centers might really just be about electricity. MIT Technology Review. technologyreview.com
  • Zhou, L., Xia, W., Wang, J., Ding, F., & Zhu, X. (2026). Data-center growth impacts household electricity costs more through wholesale prices than through grid reinforcement. arXiv preprint. arxiv.org